Haflingi a ľudia‚ ktorých mám moc rada
Frizak‚ Anglicky pl.‚ Palom |
|
V 19. storočí sa frízsky kôň, ktorý sa v širokej miere používal v záprahu aj pod sedlom, výrazne uplatňoval vo vtedy obľúbených klusáckych dostihoch. V dôsledku toho nachádzali podporu rýchlejšie a ľahšie jedince. Bol to takmer koniec pôvodného frízskeho kona, no našťastie sa zrealizoval plán na záchranu rodových línií. Dnešný frízsky kôň má kompaktnú telesnú stavbu s honosnými chodmi a rztomilým temperamentom. Má výšku od 150 – 170 cm, krátke silné nohy (u ľahších typov dlhšie a menej silné) s tvrdými kopytami a dobre osvaleným telom. Jeho dlhá hlava ma v sebe neskutočnu vznešenosť a jeho výrečné oči poukazujú na ochotu a poslušnosť.Krk má výrazne klenutý (labutí) a hrdo sa nosí. Jeho okázalá vlnitá hriva a chvost pripominajú hrivu a chvost andalúzskeho a luditánskeho koňa. Sú to výlučne vraníky bez bielych znakov. V lete srsť vybledne na slnku a môže mať čokoládové sfarbenie. Preto niektorí chovatelia v Holandsku púšťajú svoje kone do výbehov len v noci aby nevybledli. Frízsky kôň zohrával dôležitú úlohu aj vo vývoji ďalších plemien, najmä ruského orlovského klusáka, amerického morgana a iných. Pre svoju čienu farbu, elegantné chody i povahu je frízsky kôň obľúbený ako kočiarový, pohrebný, cirkusovy... prvé frízske kone sa uplatňovali v jazdeckých školách vo Francúzsku a v Španielsku, kde vynikali v cvikoch vysokej školy. Stále je po nich dopyt ako po kočiarových koňoch – či už v sútažiach alebo pre parádu – pretože ich jednoliata čierna farba dobre ukáže takmer v akejkoľvek skupine.Frízske kone su absolutne bezproblémové kone, sú kľudné, ľahko ovládateľné, niesu ľakavé a veľmi rýchlo prispôsobivé aj k iným zvieratám. V súčastnej dobe sú veľmi populárne a obľúbené. Ako má vyzerať Frízsky kôň: Hlava a krk: Hlava dlhá, krk labutí vnešený, drži ho vysoko, línia krku a chrbta robí z neho ideálneho kočiarového koňa.Trup:Dobre stavabé telo s valcovitým trupom je kompaktné a plecia s plochým oblým kohútikom sú mohutné. Zadok: Zadok je charakteristicky zrazený, chvost je nasadený pomerne nízko. Krátke zadné nohy vynikajú silou a mohutnosťou. Chvost: Hriva, chvost a štetky sú husté a bujné. Nohy: Krátke, silné nohy majô veľmi čisté veľké kĺby. Kopytá: Kopytá sú nižšie, plochejšie. Typickým znakom plemena sú štetky a bohatšie ochlpenie holení a sponiek. Kopytá su veľmi tvrdé nevadí im vlhko najmä v lete potrebujú kopytá namočiť aby veľmi nevyschli pri kutí a strúhaní u potom veľmu tvrdé. 
Anglický plnokrvník ... Anglický plnokrvník je kôň, ktorého obaja rodičia sú plnokrvníci a ich rodokmene smerujú k predkom zapísaným vo Všeobecnej plemennej knihe. Je to jedno z najrýchlejších a najhodnotnejších svetových plemien koní, okolo ktorého vznikol rozsiahly dostihový a chovateľský priemysel. Predstavuje dokonalého jazdeckého koňa možno práve preto, že je výsledkom dlhoročnej systematickej práce a má veľký význam pri zušľachťovaní úžitkového teplokrvného koňa. Typy Anglického plnokrvníka: Toto plemeno sa delí na rovinové a parkúrové dostihové kone. Poznáme 3 kategórie rovinových koní: - šprintéri, ktorí behajú na vzdialenosť 1000- 1450m sú to mladé kone, ktoré skoro dospievajú, sú veľmi rýchle, ale menej vytrvalé - kone na stredné vzdialenosti od 1,6km do 2,8km - vytrvalci - neskôr dospievajú, behajú na dlhšie vzdialenosti Kone, ktoré sa špecializujú na dostihy cez prekážky sa delia na tie, čo behajú steeplechase a prútenkové dostihy, musia byť odvážne, vytrvalé a nesmie im chýbať schopnosť skákať. Pôvod anglického plnokrvníka: Zrod anglického plnokrvníka má korene v Anglicku. V 15. storočí po vojne Ruží prišla táto krajina o veľké množstvo koní a tak panovník Henrich VII. zakázal ich vývoz do cudziny. Nejaký čas nato Henrich VIII. zahájil ich dovoz zo sveta. Keď už bol dostatok koní, vyskytol sa ďalší problém, bolo potrebné vyčleniť tie najlepšie. Alžbeta I. nechala vyhľadať najlepších chovateľov a úroveň britských koní začala rapídne stúpať. Ďalší podnet prišiel od Karola II., za ktorého vlády sa stal Newmarket strediskom dostihov. Chovatelia sa zhodli na tom, že kvalitu koní môže zvýšiť iba premyslený chovateľský systém založený na poriadnom výbere jedincov, pričom bol doporučený orientálny chovný materiál, a tak v priebehu 17. a 18. storočia boli do Anglicka dovezení viacerí arabskí žrebci, pomocou ktorých bol anglický plnokrvník vyšľachtený. Angloarabský kôň Je výsledkom kríženia dvoch nepochybne najslávnejších plemien - anglického plnokrvníka a arabského koňa. Potomkovia získali po prvom z rodičov príslovečnú rýchlosť a po druhom vytrvalosť a húževnatosť. Vyznačujú sa veľmi harmonickým, doslova nádherným exteriérom. Anglický plnokrvník - Thoroughbred Výrazne ovplyvnil takmer všetky moderné plemená koní. Je odvážny a rýchly, s veľkou životnou vitalitou. Niektoré jedince sú však horšie zvládateľné, niekedy až tvrdohlavé. Americký klusák - Standardbred Je typickým dostihovým koňom. Bol vyšľachtený počas 18. storočia z anglických plnokrvníkov. Používa sa predovšetkým na klusácke dostihy, kde zapriahnutý kôň ťahá ľahký vozík s jazdcom. Názov "standardbred" je odvodený od testácie výkonnosti, pri ktorej sa zisťovala štandardná rýchlosť klusáka na vzdialenosť 1 míle (1.6 km). Začal sa používať v 19. storočí (od roku 1879). Odznaky Šnupka je odznak na hlave. Je to žiarivo biela škvrna na hornom pysku pri nozdrách. Obvykle sa opisuje veľkosť a umiestnenie šnupky. Hviezda je odznak na hlave. Je to akýkoľvek biely znak na čele. Má rôzny tvar a veľkosť. Nosový pás je odznak na čele. Je to úzky, dlhý pásik od očí až po pysk. Môže ale nemusí byť spojený s hviezdou. Biela sponka je odznak na nohe. Je to odznak okolo sponky. Vedie od korunky až po sponkový kĺb. Ponožka je odznak na nohe. Je to biele sfarbenie od korunky až nad sponkový kĺb. Obvykle nesiaha do výšky zápästia alebo päty. Pančucha je odznak na nohe. Je to podobný odznak ako ponožka ale siaha od korunky až nad zápästie alebo pätu. Anglický plnokrvník na Slovensku Od začiatku 19. storočia k väčšiemu športovému využitiu koní prispela skutočnosť, že sa v žrebčínoch začal presadzovať anglický plnokrvník (v Kopčanoch od roku 1814), ktorý ovplyvnil ostatné teplokrvné plemená. Tieto krížence boli ľahšie, rýchlejšie, obratnejšie, živšie, jemnejšie a ochotne sa prispôsobovali požiadavkám jazdcov. Produkciu takýchto koní aj pre armádu zabezpečovali žrebčíny nachádzajúce sa na území Slovenska - v Mojmírovciach (Jozef Huňadi), v Pribeníku (Jozef Majláth), v Smoleniciach (Ján Pálffy), v Bojnej a v Prešove (štátne žrebčíny), v Slanci (bratia Štefan a Alexander Forgáčovci), v Parchovanoch (rodina Andrášiovcov), v Michalovciach (rodina Stárayovcov), v Humennom (Aladár Andráši), v Drahňove (barón Bornemisza) a inde. Keď sa po roku 1826 začal aj v Uhorsku presadzovať anglický plnokrvník ovplyvnilo to aj kone v armáde. Pričinila sa o to aj bratislavská spoločnosť Caffé Hollinger, ktorá získala pozemky na pravom brehu Dunaja (v dnešnej Petržalke), na ktorých jej členovia okrem dostihovej dráhy vybudovali aj jazdiareň na výcvik armádnych koní. Tréningy najmä počas víkendov sledoval veľký počet divákov, čo malo pozitívny vplyv na popularizáciu jazdectva. Tento výcvik bol už ovplyvnený modernou prácou Francúza Francoisa Robichona "Ecole de Cavalerie", v ktorej presne, ale jednoducho a veľmi zrozumiteľne popísal všetky drezúrne cviky. V druhej polovici 19. storočia bol už výcvik rakúsko-uhorských husárov i civilných jazdcov a koní na takej vysokej úrovni, že svoju výkonnosť začali v rámci svojich plukov konfrontovať na priateľských súťažiach. Zásluhou viedenskej Campagnereiter-Gesellschaft sa 25. apríla 1873 v Bratislave uskutočnili medzinárodné preteky, ktoré majú primát prvých drezúrnych pretekov na svete. Môžeme teda oprávnene tvrdiť, že moderné jazdectvo na Slovensku v týchto dňoch už oslavuje 130. narodeniny. Zaujímavosti Vojnovým hrdinom sa stal okrem iných aj ryšavý žrebec Copenhagen, na ktorom jazdil Arthur Wallesley, muž, čo vstúpil do histórie ako anglický vojvoda z Welingtonu, ktorý pri Waterloo porazil Napoleona Bonaparta. Copenhagen, typický anglický plnokrvník, mal v kohútiku takisto len 152 centimetrov, zato dokázal svojho pána v rozhodujúcej bitke nosiť na chrbte celých pätnásť hodín. Welington o ňom povedal: „Môžu byť rýchlejšie kone a nepochybne aj krajšie, ale čo sa týka spoľahlivosti a vytrvalosti, nikdy som nevidel lepšieho.“ Copenhagen uhynul v roku 1836, mal 18 rokov. Pochovali ho so všetkými vojenskými poctami na Welingtonovom vidieckom sídle v Hamsphire. Mimochodom, bronzová socha Welingtona na Copenhagenovi v životnej veľkosti stojí v Londýne v Hyde Parku. Ďalšou zaujímavosťou je porovnanie človeka s koňom. Zvyčajne polhodinu po pôrode žriebä vstane a začne sa pohybovať, čo u človeka nie je možné. Kôň žije priemerne 20-30 rokov. Vo veku 20 rokov začína starnúť, no 20-ročný človek je mladý človek, ktorý sa ešte len začína uplatňovať v živote. S koňmi sa spájajú aj povery. Napríklad v mnohých častiach sveta sa podkova stala symbolom šťastia. Ľudia ju pribíjali nad dvere svojich domov otočenú koncami nahor, pretože inak by šťastie z domu ušlo. 
Achaltekínsky kôň... Všestranný kôň na voľný čas a šport. Kvôli svojej hodvábnej srsti nie sú vhodné na robustný chov. História a pôvod: V rozľahlých stepiach severne od Kaukazu žili pred viac ako 4 000 rokmi najväčšie stáda koní na svete. Pravdepodobne tu objavili nomádi svoju lásku k chovu koní a jazdeniu na koňoch. V priebehu stáročí vznikli rozličné plemená ako mongolské poníky, kazašské kone, kabardinský kôň a achaltekinský kôň. Vykopávky z 2. storočia pre našim letopočtom dokazujú, že v Turkménsku chovali plemeno, ktorý má veľmi blízko k dnešnému achaltekinskému koňovi. V antike si tieto "nisejské kone" cenili predovšetkým pre ich vytrvalosť a silu, ale aj pre ich krásu. Aj Bukefalos, obľúbený kôň Alexandra Veľkého, mal údajne turkmenskú krv. Achaltekinským koňom bol pravdepodobne aj Byerley Turk, jeden z otcov anglického plnokrvníka. Plemeno dostalo meno po turkménskom nomádskom kmeni Tekov. Hoci stepi a púšte na území Turkménska sú v lete žeravo horúce a v zime surovo mrazivé, nomádi balili svoje "zlaté kone" do diek po celý rok. Ešte aj dnes nosí achaltekinský kôň vo svojej domovine tradičných sedem diek, z ktorých každá má svoje presné pomenovanie. Prirodzene, tieto ušľachtilé kone žijú a prežijú aj bez tejto ochrany. Achaltekinský kôň žil obyčajne spolu so svojím pánom v stane, bol vždy po jeho boku. Z tohto vnímavého, senzibilného, hrdého zvieraťa sa aj dnes stáva "kôň snov" len pre toho, kto si dokáže získať jeho dôveru a priateľstvo. Ľuďom, ktorí si ho chcú len "vyskúšať", ukáže svoju svojhlavú a vzdorovitú stránku, čo je v boji a prežitie v divočine nenahraditeľnou charakterovou črtou. Najlepšie ho vystihuje označenie chrt medzi koňmi. Je štíhly, pružný, šľachovitý, vytrvalý a veľmi rýchly. Plemeno preslávili predovšetkým výkony pri najdlhších jazdeckých pretekoch na 4300 km dlhej trate v bývalom ZSSR, ktoré viedli z Ašchabadu až do Moskvy. Achaltekinské kone zvládli túto trasu len za 84 dní, pričom 360 km cez Karakumskú púšť zdolali bez vody za neuveriteľné tri dni. Arab je jeden z nájznámejších koní na dlhé trate, bol aj šampiónom v závodnom skákaní, jeho syn Absent vyhral na olympijských hrách v roku 1964 v Tokiu bronzovú medailu v drezúre.
Mustang... Názov "mustang" je skomoleninou španielskeho mesteňa, čo znamená skupinu alebo stádo koní. Na začiatku 20. storočia žilo v západnej časti Spojených štátov asi milión divých koní. Do roku 1970 sa ich počet drasticky znížil, keď ich zabíjali, aby získali pokrm pre domáce zvieratá i ako jatočný dobytok. Dnes sú chránené zákonom. Mustang je bystrý, tvrdý, často veľmi rýchly kôň. Hoci sa stane, že v bezvýznamných stádach degeneruje a zakrpatie, často si uchováva silu a vzhľad španielskych predkov. Mustang napríklad poskytol základ pre stádo legendárneho čistokrvného indiánskeho ponyho, ktorý ovplyvnil aj amerického quarter-horse. Původ zdivočelého amerického koně je velmi složitý. Základem byli španělští koně, jako ušlechtilé typy andaluských a orientálních koní, tak i španělští poníci a jejich kříženci. Uprchlí nebo opuštění španělští koně vytvořili na pláních na jihozápadě USA obrovská stáda. S přibývajícími osadníky přicházeli i koně anglického, francouzského a severského původu a v některých oblastech značně ovlivňovali ráz mustangů. Čistý španělský typ se pomalu vytrácel. Na počátku 20. století žilo v USA přes milion zdivočelých koní. Byli soustavně a surově vybíjeni. V 70. letech musely úřady přistoupit k jejich ochraně. Mustang španělského typu je statný kůň, vysoký 135 až 152 cm. Mívá dlouhou, výraznou, někdy i těžkou hlavu, bohatou hřívu a ocas a nápadně pohyblivé uši. Kohoutek je málo výrazný, hřbet spíš rovný, ocas nízko nasazený. Kůň má silné svalstvo, pevné suché nohy a velmi odolná, tvrdá kopyta, nepotřebují podkovy. Zbarvení je neobyčejně proměnlivé, často s archaickými znaky, např. s úhořím pruhem, zebrování noh, zvlněnou hřívou nebo skvrnami. Typická je neobyčejná houževnatost, tvrdost a vytrvalost, obratnost při pohybu v nejtěžším terénu, skromnost a otužilost. Povahově jsou mustangové nevyrovnaní. Z některých vychovali indiáni koně neobyčejně ochotné, učenlivé a doslova přítulné, jiní jsou nezkrotní. Hřebci nazývaní bronco jsou nezdolní bojovníci a používají se při rodeu. Mustang se stal předkem mnoha typů koní indiánských i amerických, hlavně honáckých plemen. Dnes se považuje za národní památku. 
Palomino...
Výška:Palomino Horse Breeders of America(PHBA)registruje koně od 142 do 173 cm.
Zbarvení:Srst barvy nově vyražené zlaté mince se světlými a tmavými odchylkami. Kůže je většinou černá nebo šedá a velké odznaky na hlavě a nohou jsou nepřístupné. Černé, oříškové nebo hnědé oči. Bílá hříva a ocas maximálně 15% tmavých,zlatých nebo ryzích žíní.Úhoří pruh a zebrování nejsou povoleny.
Stavba těla:K registraci v PHBA musí mít palomino ušlechtilou hlavu a celkový vzhled odpovídající plemenům uznávaným tímto oragánem a musí být vhodný pro westernové i anglické sedlo.Nesmí mít rysi ponyho nebo tažných plemen.
ZAJÍMAVOST: Zbarvení palomino se objevuje u řady plemen.Ve spojených státech k nim patří morgan, quater, seddlebred a tennesseeský mimochodník, zatímco v Británii se nacházejí palomina u velšských ponyů a kobů. 
|
